Ultimate survival camp

Autor: Uršula Šilleová | 19.10.2012 o 8:47 | (upravené 19.10.2012 o 11:36) Karma článku: 7,74 | Prečítané:  297x

Od piatku do pondelka - päť trinásťročných bláznov a štyria dospelí na túre, horák, ruksaky, praženica z dvadsiatich vajíčok a stany.

 

My siedmaci sedíme pri lavici vo výtvarnej. Začína sa čosi, čo sa nedá bližšie identifikovať, 14.9. ideme kempovať kdesi do Malých Karpát. Ja, Tereza, Pavla, Dano a Dušan plus Matej s Peťom (učitelia) a ich partnerky. Nikdy predtým som nebola stanovať. Vážne! Nikdy predtým som neniesla turistický ruksak či nemala obuté turistické topánky. Keď sme mali Školu v prírode v Tatrách, šmýkala som sa po kameňoch v teniskách a na chrbte som mala malý ruksačik, preboha! Nič neviem o turistike! Všetci sa bavili o veciach, o ktorých nemám šajn. Boli to veci ako "koľkomiestny máš stan" a "môj spacák je do mínus pätnásť" a "mám 80-litrový ruksak". Ja som ale nebola v pozícii blbca. Ako vždy, viem sa vynájsť. Pozerala som sa, ako prstami prechádzajú po cestičkách, ako hovoria o prevýšeniach. Prvá túra bude z Plaveckého Mikuláša do Jahodníka. "Bude nám to trvať tak tri hodinky," uisťuje nás Matej (náš učiteľ) "nebude to ťažká túra." Ako asi vyzerá kempovacie stredisko? V živote som žiadne nevidela. Je to pekná lúka plná stanov, jedného veľkého ohniska a zopár malých ohnísk pre uzavreté spoločnosti. Sú tam aj toi-toi záchodové búdky a zaparkované karavany. Tie patria zbohatlíkom, ktorí sa rozhodli byť cez víkend v prírode. Nastriekajú sa tonou repelentu, už len keď niekto otvorí strešné okienko a celý deň sú vnútri v caravane s veľkým barom, masážnou sprchou a wi-fi pripojením zadarmo. Na konci "hodiny"  už mám zjednaný turistický ruksak od spolužiaka Matesa a flip-flopy "na pohyb medzi stanmi" od Terezy. O deň na to mi došla pošta - turistické bagandže, ktoré mamina vyhrala na aukcii. Vyskúšala som si ich - a celkom mi sedeli!

Potom pokračovali prípravy na nákup. Rozhodli sme sa ísť školským autom. Predtým sme si na tabuľu napísali všetky veci, ktoré treba kúpiť. Potom sme to prepísali na papier, a deň pred odchodom (štvrtok 13.9) sme sa všetci napráskali do auta a hajde do lamačského Tesca. Nakúpili sme to, čo sme mali (a asi aj čosi navyše). Navyše sme kúpili predraženú citronku, ktorá sa nám, ako sme neskôr zistili, hodila. Ale to už je neskôr.

Prvý deň.

V piatok ráno sme prišli do školy skoro, aby sme si stihli do ruksakov napchať konzervy, vifonky a celý včerajší nákup. Autobusom sme sa dotrmácali na Patrónku, kde nás čakala Peťova manželka Miška. Už tam sme boli celí zničení, preto som sa sama seba pýtala, prečo som sem išla. Toto bude túra na život a na smrť! Naštastie prišiel autobus, do ktorého sme nahádzali ruksaky a zviezli sa na sedadlá. Celú cestu sa so mnou rozprávala milá stará pani. Hovorila mi o tom, ako s dcérou chodili na trh predávať kurčatá, a ako šlapali 30 kilometrov a na konci zistili, že sú tie kurčatá pokazené. Prezradila mi, že už má 84 rokov. "A tebe prajem, aby si sa ešte viac dožila," povedala, "a povedz tvojmu bratovi, že jedna stará tetka z autobusu ho pozdravuje a praje mu, nech mu už tá alergia skončí."

Prvá komplikácia nastala, keď sme vystúpili z autobusu. Matej s Peťom (učitelia) nám povedali, že sme v škole zabudli mäso a syry. Mysleli sme si, že si robia srandu, ale bola to krutá pravda. Museli sme sa vychystať na túru, teda tú "trojhodinovú ľahkú prechádzku".  Na začiatku sme šlapali po asfaltke. Väčšina sa veľmi zabávala a elán sršal zo všetkých strán. Potom prišiel prvý stupák, a to už nikto nespieval ani sa netešil. Bola som riadne unavená, k tomu ma ešte tlačili topane, lebo boli nové. Matej mi teda vzal ruksak a nakoniec sme vyšli na lúčku s ohniskom, z ktorej bol nádherný výhľad. Mysleli sme si, že sme na Čiernej skale.

Nabrali sme sily (to znamená napchali sa desiatou) a chvíľu sme išli po rovinke. Potom sme sa dostali na križovatku modrej a žltej cesty. Boli sme až príliš naivní - keď sme sa pozreli na mapu, zistili sme, že ku Čiernej skale je to ešte veľmi ďaleko a musíme ísť stupákom... Nakoniec sme sa tam dostali. Na vytúženej Čiernej skale bola riadna zima a išli sme po hrebeni daľej.

Nejako sme sa domotali na akési lúčky, na ktorých sme si ľahli, aj to len na chvíľu, lebo sa muselo ísť dalej. Išli sme ešte chvíľu po asfaltke, a konečne sme sa zhodili na trávičke pred veľkou chatou a maringotkou s vybitými sklami, čo mala byť akože recepcia kempu Jahodník.

Dostali sme miesto na lúke obďaleč, kde sme začali rozkladať stany.Na horáku sme si uvarili prvé jedlo a čoskoro zaľahli. Teda, ešte sme počúvali horor, ktorý nám čítal Matej.

Druhý deň.

Druhý deň ráno sme sa všetci stažovali, ako nám v noci drkotali zuby. Pravda, okrem Dušana, ktorý spal len v pyžamku. Ja som bola navlečená vo všetkom, čo som v noci nahmatala.

Potom sme sa dali ako-tak do poriadku, doniesli v bandaske vodu, ktorú sme napustili v neďalekom pube a urobili raňajky - rybacia pomazánka a čaj. Potom sme si zbalili veci, ktoré boli v stanoch a odniesli sme si ich do chatky (mimochodom, bola v dezolátnom stave) aby nám ich niekto neukradol, kým budeme preč. Išli sme na Záruby a odtiaľ do Smoleníc. V Smoleniciach sme si dali zmrzlinu (platil ju Dušan) a išli na autobusovú zastávku vyzdvihnúť Matejovu frajerku Kristínu. Potom sme sa vrátili a uvarili si klobásy, ktoré priniesla Kristína. Ako dobre, lebo na podaktorí sa už začínali objavovať príznaky frustrácie z nedostatku mäsa. Večer sme už boli o trocha múdrejší, a tak sme na seba navliekli milión vrstiev, a konene nám v noci nedrkotali zuby.

Tretí deň.

V nedeľu ráno sme zistili jednu hroznú vec - plynová bomba bola prázdna! Nemali sme si čo uvariť, ale naštastie sme mali chleba, paštiku aj salámu a margarín. Takže sme si ako-tak vystačili. Aj tak nás v ten deň mala prísť "navštíviť" naša učitelka angličtiny Ivana aj s rodinou, takže sme jej volali, nech nám prinesie bombu aj zvyšné mäso zo školy. Počkali sme, kým príde (aj s plynovou bombou) a potom sme sa vybrali do jaskyne Driny.

Z jaskyne sme išli na Molpír, kde sme našli špicové odpočívadlo, ale dlho sme nezostali, lebo sme museli pokračovať dalej na Smolenický zámok. Keď išli Kristína a Matej po chlieb do Ivaninho auta, "utiekli" sme im. Došli sme späť do Jahodníka za rekordný čas: tabuľky ukazovali 1 hodinu 10 minút a my sme to zvládli za 55 minút! Potom sme sa pred nimi ešte chvíľu skrývali, ale nakoniec nás našli :( Večer sme si zabrali kempové ohnisko (aj tak sme boli jediní návštevníci, veď sezóna už skončila) a urobili si opekačku. Jedli sme mini-živánsku a upečené zemiaky v šupke. Takto perfektne najedení sme sa pobrali do stanov, kde sme si vypočuli koniec hororu a pravdupovediac sme sa už všetci náramne tešili, ako zajtra pôjdeme domov.

Štvrtý deň.

Ráno sme si všetko zbalili, odišli do chatky, kde sme si uvarili ohromnú praženicu z dvadsiatich vajíčok. Znova s ruksakmi na chrbte sme sa pobrali do Smoleníc na zastávku - zjedli sme zmrzlinu a keď prišiel autobus, napchali sme dnu ruksaky a konečne sme si sadli. Cesta ubehla pozeraním fotiek a plánovali sme aj daľšiu cestu, ale ja osobne si myslím, že to bolo ešte priskoro.

Konečne sme vošli do školy a neskôr sme sa všetci odtrepali domov. Takýto bol Ultimate survival camp, tak ma už všetci neotravujte z otázkami, aké to bolo. Ale nie. To bolo myslené zo srandy. V pohode sa pýtajte!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?